Nový park – O mieste

Cintorín je po prvý raz zaznamenaný na mape z r. 1780, kríž vo východnej časti areálu pochádza z r. 1798 a umiestnený je pri bývalom hlavnom vchode. Dnešný hlavný vchod od Hlohovskej cesty je novší. V areáli sú podnes podzemné krypty, zvyšky pomníkov sa prevezú na súčasný cintorín. Plocha sa na pochovávanie cyklicky použila dva razy. Pochovávalo sa na ňom do 1. pol. 70. rokov 20. st., o zrušení cintorína sa rozhodlo r. 1987, pozostalí mali možnosť previezť telá a náhrobníky na nový cintorín alebo kam uznali za vhodné. S plánovanou likvidáciou sa začalo r. 1989. V polovici 90. rokov 20. st. bol areál upravený na park a na mieste zostalo niekoľko náhrobníkov, ktoré vandali zničili.

Podrobnosti
Mapa pevnosti a jej bezprostredného okolia z roku 1780 je z hľadiska identifikácie starých leopoldovských cintorínov azda najcennejšia, lebo súbežne zaznamenáva všetky doteraz známe cintoríny v Leopoldove: bývalé a v tom čase už uzavreté pohrebisko pri Prechodnom, vojenský (a azda aj civilný) cintorín na Gucmanovej ulici, kde sa ešte stále pochovávalo, a už aj nový cintorín na dnešnej Hlohovskej ceste. Tento cintorín je zároveň prvý cintorín, o ktorom naisto vieme, že bol civilný, teda určený na pochovávane obyvateľov Mestečka. Nachádzal sa na juhovýchodnom okraji vtedajšieho mestečka a vstupovalo sa naň pôvodne cez zadnú bránu. Bolo to ešte v období, keď cesta z Piešťan do Hlohovca viedla v podstate bezprostredne okolo pevnosti (dnešná Rázusova ulica a cesta na Prechodné). Zodpovedá tomu aj umiestnenie a orientácia centrálneho kríža na východ, teda k zadnej bráne. Pieskovcový kríž s Pannou Máriou a s ukrižovaným Ježišom z roku 1798 je podnes jednou z najkrajších pamiatok starého Mestečka.

Z výkresu z roku 1780 sa dá vyčítať aj to, že pochovávať sa na ňom začalo práve na východnej strane cintorína. Postupne sa zapĺňala polovica bližšia k Mestečku – teda plocha bezprostredne susediaca s pozemkom pani Zacharovej. Podľa veľkosti zakresleného cintorína sa dá predpokladať, že sa na ňom začalo pochovávať najneskôr v 70. rokoch 18. storočia a je celkom možné, že tu našli miesto odpočinku najskôr len ctihodnejší či zámožnejší občania, ktorí nechceli byť pochovaní na cintoríne patriacom pevnosti, keďže stále sa pochovávalo aj na pohrebisku na Gucmanovej ulici.

Nezvyčajný hrob Márie Buznovej
Najstarším podnes zachovaným náhrobným artefaktom cintorína je rozmerná náhrobná doska Márie Buznovej. Náhodou na ňu natrafil bager pred dvadsiatimi rokmi pri rušení cintorína pri zemných prácach a odvtedy je umiestnená pri vchode do cintorína. Pôvod tejto náhrobnej dosky s veľkým vytesaným krížom uprostred nej nie je úplne jasný, pretože tu nejde o klasický náhrobník, ktorý by sa vztýčil nad hrobe zomrelého. Takéto náhrobné dosky bývali väčšinou určené na zvislé zamurovanie do stien kaplniek alebo krýpt, príp. v krypte ju bolo možné umiestniť aj iným spôsobom. Pravdepodobne tak bola táto doska súčasťou podnes nezachovanej krypty. Dalo by sa očakávať, že podobnú náhrobnú dosku bude mať aj manžel Márie Buznovej, no tá sa nenašla. O jej pôvode či manželovi nič viac neprezrádza ani cirkevná matrika. Na doske je latinský nápis: Tu spočíva ušľachtilá pani Mária Buznová (Buzna), znamenitého Františka Šimončiča manželka, zomrela v lete ako 26-ročná 2. júla 1799. Meno Buzna bolo pravdepodobne jej prímenom alebo dievčenským priezviskom, no v matrike mŕtvych táto časť jej mena nefiguruje.

Pochovávalo sa na ňom už v 18. storočí
Na cintoríne, na ktorom sa začalo pochovávať v druhej polovici 18. storočia, zostalo niekoľko umelecky cenných náhrobníkov. Pri východnej bráne sa zachovala hrobka rodiny Schoberovej s náhrobníkmi s bohatou výzdobou. Pochovaní v nej boli bývalý poslanec Uhorského snemu za okres Hlohovec Ernest Schober, ktorý zároveň v rokoch 1897 až 1913 riadil leopoldovskú väznicu. Pochovaná tu bola Vilhelmína, rodená Kunstová, pravdepodobne Schoberova manželka, ktorá zomrela roku 1910. Na ľavej strane hrobky podnes odpočíva jeho brat Eduard Schober, ktorý v Mestečku pôsobil ako kňaz od roku 1870 až do svojej smrti roku 1905 a jeho podpisy figurujú aj v mestečských cirkevných matrikách. Uprostred trojhrobia sa nachádza najstarší dvojhrob ich rodičov, matky Márie, rodenej Baloghovej, ktorá zomrela v roku 1882, a Józsefa, ktorý zomrel v roku 1874. Ani tento rod nie je v Mestečku pôvodný, azda sem bol otec József Schober prevelený, keďže cirkevná matrika o ňom prezrádza, že takisto pôsobil vo väznici na jednom z významnejších postov.

Po ľavej strane rodinnej hrobky bol zasa v hrobe opatrenom pomerne jednoduchým náhrobníkom pochovaný Jozef Szabó, ktorý väznicu riadil ešte pred Ernestom Schoberom v rokoch 1877 – 1897 a vedenie väznice prevzal po význačnom európskom reformátorovi väzenského systému Emilovi Taufferovi. O zničenie týchto a ďalších cenných náhrobníkov sa postarali vandali už roku 1993 a pováľané a polámané náhrobníky ležia na cintoríne. Torzá najviac poškodených schoberovských náhrobníkov vedenie mesta dalo previesť na dvor mestského úradu, kde sú podnes.

Aj v prípade tohto cintorína sa dá takmer s istotou predpokladať, že sa na ňom pochovávalo etapovito. Staršiu vrstvu hrobov prekryla neskôr, asi po uzavretí cintorína na Gucmanovej ulici, keď sa tu začalo pochovávať vo väčšom rozsahu, novšia vrstva. Svedčiť o tom môže aj skutočnosť, že pri likvidácii cintorína sa tu nachádzali najstaršie náhrobníky až z konca 19. storočia. Aj takmer 150-členný menoslov pochovaných na Starom cintoríne, nachádzajúci sa v kaplnke nad kryptou, v ktorej je pochovaný Mestečan, bývalý asesor a rišňovský farár Ján Štefanovič (1854 – 1939), je len symbolickým torzom zoznamu ľudí pochovaných na tomto mieste v minulosti.

Niektorí občania protestovali
Na cintoríne sa pochovávalo až do prvej polovice 70. rokov minulého storočia, aj keď už vo výrazne utlmenom režime. Podľa zoznamu zosnulých, uloženého v archíve mesta, boli ako poslední na tomto cintoríne pochovaní občania Helena Gajdošíková (1920 – 1974), Gašpar Turanský (1928 – 1974) a Štefan Ulík (1907 – 1974). Tu sa chronológia pochovávania na Starom cintoríne končí a asi omylom spisovačov hrobov pred rušením cintorína sa do zoznamu dostali aj dva pohreby v roku 1979 (Karol Dančo a Anton Madluška). Z konca 19. storočia je v zozname uvedených len zopár hrobov: z roku 1877 hrob Terézie Kleimanovej, z roku 1890 hrob Alžbety Ferancovej, z roku 1893 hrob jej manžela Jána Feranca a z roku 1896 hrob Béla Póku; hroby rodu Schoberovcov z 19. a začiatku 20. storočia v tomto zozname chýbajú.

Mesto cintorín uzavrelo v roku 1974 a o jeho zrušení sa rozhodlo na plenárnom zasadnutí MsNV 2. marca 1987. Pozostalí mali možnosť svojich blízkych exhumovať a previezť na nový cintorín s márnicou, na ktorom sa opäť začalo pochovávať v roku 1974 (ide o starší, tzv. väzenský cintorín, na ktorom sa pochovávalo ešte v 50. rokoch), prípadne do iného mesta. Mnohým Leopoldovčanom sa rozhodnutie mesta nepáčilo. Aj keď je pravou, že keď sa tu prestalo pochovávať, cintorín začal rýchlo pustnúť, zarastať, ba hovorilo sa aj o tom, že sa z neho stratili niektoré náhrobníky. V archíve mesta sa zachovala aj verejná výzva občanov, ktorá vedenie mesta nazvala vandalmi, ale dokonca je tu aj niekoľko rozhodnutí ONV a dokonca aj generálnej prokuratúry, ktoré reagovali na protest občanov voči plánovanému zrušeniu cintorína.

Šesť stovák hrobov
Pred likvidáciou cintorína sa vyhotovil menoslov pochovaných podľa náhrobných tabúľ a nákres rozmiestnenia jednotlivých hrobov, ktorý je podnes uchovaný v archíve mestského úradu. Zoznam však nie je kompletný a úplne spoľahlivo spracovaný. Uvedených je v ňom 588 mien (nevedno prečo chýbajú na ňom mená aj z čitateľných náhrobníkov v juhovýchodnej časti cintorína – napr. rody Schober, Szabó). Na niektorých náhrobníkoch zasa boli uvedené len mená rodu, a tak nevedno, koľko členov rodiny v hrobe spočinulo. To, že cintorín postupne chradol, dosvedčuje aj skutočnosť, že spomedzi 600 hrobov pred likvidáciou cintorína bolo do plánika cintorína zakreslených asi 100 opustených hrobov s označením neznámy.

Pamätníci vedia, že v zadnej časti cintorína boli okrem Leopoldovčanov pochovaní v bezmenných hroboch aj asi piati vojaci pravdepodobne z 1. svetovej vojny. Možno by stratená kronika mesta z tohto obdobia vedela odpovedať na otázku, za akých okolností v našom meste zomreli. Ich hroby boli opatrené len malou červenou hviezdou.

S plánovanou likvidáciou cintorína mesto začalo v roku 1989 a dokončilo ju na začiatku 90. rokov. Pred začatím prác bolo na ňom umiestnených ešte zopár náhrobníkov z konca 19. storočia a zopár umelecky cenných náhrobníkov. Na podnet obyvateľa mesta určili pracovníci hlohovského múzea asi desať hrobov alebo krýpt, ktoré mali zostať na pôvodnom mieste. Boli to tie náhrobníky, ktorých rozvaliny sa podnes nachádzajú na cintoríne. Jedna zo zachovaných krýpt bola za nejasných okolností dokonca vydrancovaná, podľa pamätníkov sa však na starom cintoríne nachádza ešte niekoľko podzemných krýpt. Azda najcennejšou je práve rodinná krypta rodiny Schoberovcov, vyhotovená v trnavskom kamenárstve.

(autor textu: doc. PhDr. Juraj Hladký, PhD.)